1,99021,1 - Cechman

Autor: Michal Eperješi | 4.6.2013 o 10:00 | Karma článku: 9,64 | Prečítané:  327x

Nad Pardubicami  sa vznášal  ľahúčky opar očakávania pre mnohých nemožného. Krásny slnečný večer nám nemohla pokaziť ani užundraná recepčná ubytovne, ktorá bola prestavená z bývalých kasární. Vysoké stropy a charakteristický puch zelených rovnošiat či navoskovaných kanád len upevňoval pocity zovretého žalúdka, ktoré som už od rána nevedel predýchať. O nič nešlo. Len to vysvetliť malým škriatkom v mojej hlave, ktorí trpezlivo a potichu rozoberali milión možností pádov a zlyhaní, ktorých sa na trati daných rozmerov mohlo prihodiť habadej.

90, 60, 90 boli ideálne miery od mojej detskej nepamäti  ľahko sa vsúvajúce do podvedomia. Nikdy som tomu veľmi nerozumel, lebo ženy s týmito proporciami ani nevyhľadávam a ani mi nie sú nijak povôli. 3,8; 180; 42,2 sú miery znamenajúce vytrvalosť, bolesť a neskutočný pocit šťastia. Ich polovičné vzdialenosti mi dnes pripomínajú zmrznuté prsty a eufóriu, ktorá neprišla.

Chrisie Wellington. Usmievavá Ironwomen. Dvojnásobné vzdialenosti prekonáva s úsmevom na tvári a v časoch o ktorých sa zvyšku populácie iba sníva. Aj ona by však mala problémy udržať  vycerené zuby pre očami pár divákov s dáždnikmi v rukách. Aspoň teda nie v daný deň.

Teplota vody 16°C teplota vzduchu 11 - 13°C. „Aspoň sa nebudeme prehrievať,“ robili sme si srandu zatiaľ čo sa škriatkovia šepkajúci mojej hlave snažili sabotovať desiatky až stovky hodín tréningu, ktoré som tomuto okamihu podriadil. Dážď a zima spôsobili, že som ani len netušil čo všetko si mám v depe uložiť  na to, aby som neopadol na trati. Stres zase spôsobil, že som si všetko uložil v opačnom poradí  čo sa mi neskôr vypomstilo.

Záplava modrých kúpacích čiapok s nápisom czechman nedočkavo prešľapovala na mrazivom piesku čakajúc na trúbu ohlasujúcu začiatok. Cez okuliare nebolo vidieť ľuďom do hláv ale ľahká panika je slovné spojenie, ktoré danú situáciu vystihovalo veľmi dobre. Dnes sa už nedozviem, prečo som si okuliare dal na nie pod čiapku ako som bol z tréningov zvyknutý. Ale došlo mi to veľmi rýchlo, keď mi síce studená ale aspoň čistá voda začala obmývať ľavé oko. Zastať, vyliať, nasadiť a urobiť tak 20 temp bol program na nasledujúci kilometer, zatiaľ čo sa masa plavcov vzďaľovala. Bolo zbytočné si nadávať. Hlavu som mal inde. Palec a malíček sa v dôsledku nie najkomfortnejšej teploty začali nebezpečne približovať. Čo si budeme klamať – bola tam zasraná zima a ja som chcel byť čím skôr na bicykli. Po polhodinke boli už okuliare na mieste, hlavné pole plavcov v ťahu, kŕč na pokraji , tretina trate predo mnou a... dáždik. Z vody som vybehol v relatívne dobrom psychickom stave. V lepšom ako posledne. No prečo ma po mne vyliezajúci  Ondra predbehol v depe, netuším.

V piatok ráno keď šla Sonička do práce som šiel pre dres s logom na brušku a obrázkom tak veľavystihujúcim na chrbátiku, nastaviť bajk a učiniť pod vládou adrenalínu obchod, za ktorý by som si zhruba o 28 hodín na to trhal vlasy, keby som sa k nim cez prilbu a mokrú šatku vedel dostať. Kúpil som si nové, perfektne odvetrané tretry. V 12 (slovom dvanásť) stupňových horúčavách som si stokrát prehrával môj nadšený pohľad na sieťku v podrážke, ktorá mala zabezpečiť dokonalý komfort cyklistu vďaka nadmernej priedušnosti. Keď som si predstavil 90km v daždi, vetre a so zmrznutými nohami, prefúknutými kolenami a krížami a s mokrou hlavou, tak som si začal spievať Dohrála hudba od Vlastíka, teda jedinú pieseň ktorá, ktorá vystihuje všetko a teda aj tento slušne povedané nečas. Ľahká naháňačka s neznámym 50tnikom skončila na hodinku remízou a ja som sa sústredil na pravé kolo aby som vedel kde pridať a kde pošetriť. Na tridsiatom kilometri ma čakalo niečo, čo má vyskúšaných pár fajnšmerkov na Paris-Roubaix. Dlažobné kocky mi skoro urvali chodidlá. Kilometrový úsek mi oči privrel do nemerateľných pomlčiek a tvár sa mi skrivila do tvaru ktorý napriek dažďu, vetru a teplote vylúdil na tvári úsmev aj usporiadateľom aj službu konajúcim príslušníkom PZ poslušne stojacim na križovatkách strategických častí trate. Po prvom kole som na Ondra strácal dobrých 15 minút tak som do toho na pokyn Wabiho Daňka „šlápl“. Ako sa ukázalo tak snaha o zmapovanie trate bola celá na nič, keďže zo 45tich km som si pamätal dlažobné kocky, dve ukrutné stúpania, veterné pole a jednu občerstvovačku no netušil som v akom sú poradí. Posledné čo si z cyklistiky pamätám bolo, že musím pridať a dohnať stratený čas tak 50km pred cieľom cyklotrate. Neviem ako, neviem kedy...

...zrazu behám. Stehná aj lýtka sa celkom rýchlo prispôsobili na nový štýl prekonávania vzdialenosti. Ale chodidlá mali problém. Prvých 8 km som ich nevedel rozmraziť. Mal som pocit, akoby som mal v botaske nastrkané zhužvané ponožky. Len za pomoci opätovného opakovanie textu Dohrála hudba  som prehlušil škriatkov, vysvetlil im, že sa to fakt nehodí kaziť mi deň a poslal ich kade ľahšie. Cyklistické rukavice som si zabudol zhodiť, tak som ich pekne zvieral v rukách až do cieľa. Keďže som sa nevedel rozhodnúť, či je mokrá šatka na hlave dobrý alebo zlý nápad, tú som si na hlave nechal. A keďže Ondrov náskok bol už len cez 2 km vedel som, že musím fakt pridať a tak som zľahka porušil Viktorove rady, ktoré ma tak vynikajúco na preteky pripravili a začal som do seba okrem koly šupať aj gély. Dnes už neviem či to bol dobrý alebo zlý nápad. Na svojho moravského vyzývateľa som stratil 8 minút (1,2km), čo si budem ešte dlho vyčítať. Na druhej strane som to v tejto neskutočnej pľušti dal za 5:53:26 čo na úvod nie je až také zlé, hlavne keď si uvedomím ako som do...kazil plávanie.

Záverom: Vďaka sympatickej fotografke, ktorá plnila tiež úlohu psychickej podpory, dvíhača spadnutých ponožiek po masáži, zháňača suchého oblečenia, baliča a vôbec mozgu popretekových stavov to hodnotím ako zatiaľ najvydarenejšiu akciu tohto roku. Je mi jasné že ďalšie preteky už nebudem brať tak dramaticky, a je možné, že ani tak dramatické nebudú. Dovtedy ale pre mňa bude polovičný ironman synonymom metalového koncertu: Viem kedy to začalo, viem kedy to skončilo a z tých šiestich hodín mám pár útržkovitých spomienok a boľavé  nohy.

 

P.S: ďakujem Viktorovi Bielikovi za vynikajúci a prepracovaný tréningový plán, ďakujem kolegom a nadriadeným v práci, ktorí ma svojsky povzbudzovali a mysleli na mňa, ďakujem ľuďom okolo mňa, ktorým sa tento môj nový sen zdá natoľko streštený, že ma to neustále presviedča o správnej ceste a samozrejme ďakujem Soničke, pre ktorú to nie je ľahké, ale ktorá si pomaly zvyká na to, že život so mnou asi ani nikdy ľahký nebude. A Bohu. Že som kto som, že žijem čo žijem, a že som šťastný. Vďaka Vám všetkým.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?